Je zvláštne, že všetko má svoje pravidlo a pritom, sa tie pravidlá často- krát udejú, práve vtedy, keď to človek čaká najmenej. Aj mne sa to stalo a niekoľkokrát, ale teraz ma to prekvapilo a naozaj neviem, ako ďalej. Som na ceste, ktorá ma niekam vedie, ale neviem kam, neviem aká bude dlhá a ani kde končí. Som hrdinkou príbehu, ktorý napísala iná ruka, som postavou sledu myšlienok a udalostí, ktoré sa udejú, a nie vďaka mne, ale vďaka niečomu „ nadpozemskému“ .Vidím to a cítim , že sa to udeje a namiesto toho aby som sa nechala unášať , nadnesenými čiastočkami neskutočna, chcem zutekať a tváriť sa že to nie je pravda. Prečo je život taký zvláštny, plný prekvapení. Keď si už myslím, že ma už nič nemôže prekvapiť, tak príde vždy niečo nezvyčajné, a veľmi ma to zaskočí... Mám strach, ako keď som išla do USA. Plná nedočkavosti som čakala na lietadlo, ktoré ma malo odniesť do krajiny nekonečných možností, do krajiny cudzej reči, cudzích kultúr, národností. Tešila som sa, pretože som tam chcela ísť, ale aj som sa veľmi bála. Mala som zmiešané pocity, v jednej chvíli som sa chcela rozplakať od strachu a bezmocnosti, a v druhej som chcela spievať, skákať a kričať od radosti, zo splnenia môjho sna. Naozaj som sa nachádzala vo svojom sne. Bolo to neuveriteľné, ja som svoj sen naozaj prežívala. A nemusela som si k tomu otvoriť svoj denník, ani sa dlho pozerať na obrázok, pri ktorom som sa vždy zasnila. Položila som na neho svoj prst, zavrela som oči a snívala som... Ako sa prechádzam po krásnom new york- skom central parku, počujem ľudí, štekot psov, šum lístia, a niečie kroky v tráve. Alebo kroky po chodníku, či zvuky bežiacich nôh po asfalte. Tu a tam čľapot kačíc v jazere. Prechádzam sa no necítim pohyb svojho tela, nevnímam svoje kroky, iba obrazy ktoré sa mi črtajú pred očami. Vidím...hmmmm vidím...stromy, zelené listnaté stromy, ich krásne a dlhé konáre oblečené do zeleného lístia, kolíšuce sa a tancujúce s jemným vánkom, ktorý sa s nimi zahráva. Zelenú trávu, je mäkučká a všade rovnako, úhľadne pokosená, je tak mäkká, že by som si na ňu najradšej ľahla a vdychovala jej úžasnú a sviežu zelenkastú vôňu. Vznášam sa? Otočím hlavu a po ľavej strane vidím, jazero ponad ktoré vedie most, po ktorom sa prechádzajú ľudia. Zaľúbené páry, študenti, čo sa prišli učiť, ďalej pán s novinami, ktorý si s rezkým krokom a spokojným úsmevom na tvári vykračuje k lavičke, potom mladé dievča bežiace v teplákoch a s walkamon na ušiach, s očami zahľadenými pre sled myšlienok. Tri žienky štebotajúce a smejúce sa hlasným smiechom, pri pohľade na nich sa smejem aj ja, je tu krásne, až tak krásne že sa mi nechce odísť. Vidím deti naháňajúce sa po tráve, starého pána kŕmiaceho vtáky pri vode, mamičky s kočíkmi , tackavo bežiace batoľa, náhliace sa za krásou motýľa, ustarostený výraz matky ktorá vidí svoje dieťa utekať preč, silu lásky s akou zdvihne svoje dieťa do výšky, a rozosmieva ho, len aby počula jeho ľubozvučný smiech, ten sladký smiech na bacuľatej tvári. Vidím lavičku, ktorá dýcha nedočkavosťou, aby mohla znova niekoho schúliť vo svojom náručí. Sadnem si na ňu. Opriem sa , upieram pohľad vôkol seba, na ľudí, ktorý sem prichádzajú preto, aby svoj ubehaný život trochu spomalili, aby sa nadýchli; kochali v krásnom kútiku prírody tohto veľkomesta. Zavriem si oči a nasávam všetko okolo seba, všetky zvuky, smiech, beh, pomalé kroky, hlasy ľudí, detské hlasy, trepot vtáčích krídiel, čľapnutie kúska rožka na hladinu jazera, pohladenie jemného vánku ktorý sa obšmieta okolo mňa, jeho jemný a teplý dotyk na mojej tvári, šteklivosť vzpierajúceho sa pramienka vlasov na mojom líci...
Otvorím oči a už sa nenachádzam vo svojom sne, ani v spomienkach, dokonca nesedím ani nad obrázkom zo svojho denníka. Som vo svojej izbe a s upreným pohľadom sledujem ako zapadá slnce, jeho posledné lúče už len na pár sekúnd prenikajú cez hrubé sklo môjho okna, pomaly sa sťahujú a lúčia s mojou zahriatou tvárou. Stmieva sa, pretože jediné svetlo ktoré vždy rozžiari krajinu sa dalo na odpočinok, v úžase sedím v tichu svojej izby a premýšľam nad tým ako sa všetko deje tak ako má. Naozaj má všetko svoje pravidlá, zákony... ako aj to že slniečko tu zapadá a inde práve vychádza. Takéto pravidlá má aj láska. Vždy príde vtedy kedy má, ale pre nás „ pozemských“ prichádza nečakane. A nedá sa to zmeniť a ja z toho mám strach. Mám strach z lásky, bojím sa jej tak veľmi že som pred ňou často- krát utekala. Radšej som sa dala na cestu samoty, než by som sa mala oddať láske. I keď mi je samej veľakrát smutno, bojím sa jej. Bojím sa pocitu zodpovednosti za lásku niekoho druhého, či seba samej. Bojím sa, že ak otvorím svoje krídla lásky, budú zranené, bojím sa, že ja zraním. Bojím sa, že nebudem milovaná dostatočne, alebo že ja nebudem milovať dostatočne. A preto pred láskou utekám. Bojím sa niekoho vpustiť do svojho súkromia, bojím sa niekomu vstúpiť do súkromia. Bojím sa niekoho trápiť svojím trápením z učenia sa ako niekoho ľúbiť...
Komentáre